Terchová 2017

"Ak chceme prekonať bariéry okolo nás, musíme prekonať v prvom rade tie v nás samých".

     Devätnásty  krát, SPOSA Bratislava pripravila pre rodiny s osobami s autizmom úžasný rekondično rehabilitačný  tábor .  Na prelome júla a augusta, v malebnom prostredí , zakliesnenom medzi Terchovskými kopcami, bez signálu a iných civilizačných ruchov, zabezpečujúc úplný  oddych a duševný relax.

     Škola v prírode  v Šípove poskytla účastníkom ubytovanie, dobrú stravu, veľký altánok pod korunami ihličnatých stromov a ihrisko s priľahlými plochami. 

     Program týždenného pobytu zaistili manželia Mária a Ivan Štubňovci, ktorí zabezpečili dobrovoľníkov, ktorí poskytovali  pomoc pri deťoch s autizmom. Tento rok to boli mladí ľudia z Gruzínska, Francúzka, Talianska, Grécka a Litvy. Zo Slovenska boli dobrovoľníci bez hendikepu , ale aj traja mladí muži s autizmom, ktorí pomáhali / jeden realizoval muzikoterapiu pre menšie deti s autizmom/ . Sú to odchovanci Bratislavskej SPOSA.

     Každý deň  dobrovoľníci pomáhali našim deťom pri navštevovaní terapií a vzdelávania, ktoré bolo súčasťou kempu. Rodičia mali zatiaľ čas na tvorbu krásnych výrobkov, počas tvorivých dielní, alebo si mohli v pokoji spoločne pohovoriť .

      Pokladovka, nočný pochod a hľadanie lesných víl, krásne prechádzky po okolí , výlet na Jánošíkove diery, hry s deťmi, tvorenie technikami paverpol a eukanuistikou, spoločná večerná opekačka a štvrtkový guláš ,pokropený letným jemným dažďom. Nádherné momenty, ktoré  rodinám naliali elán do nasledujúceho života .

     Dobrovoľníci z rôznych kútov Európy si pripravili večerné prezentácie o svojich krajinách a ich zaujímavostiach spojené s ochutnávkou ich tradičných pochúťok a vína.

    Bonus  naviac  je pocit , že všetci sme jedna veľká rodina , nikto sa na nikoho nepozerá cez prsty a všetci sú si rovní. Celé to umocňuje otcovsko materský prístup manželov Štubňovcov, ktorí rodičom dávajú rady z vlastného života . Neoceniteľný benefit, ktorý je na nezaplatenie.

Top zážitok pre moju rodinu, ako pisateľky dnešného článku je výlet na Jánošíkove diery .

       Náš syn má okrem autizmu aj DMO a iné dg. Spomínaná túra bola výzvou. Nepoznajúc terén, do ktorého sme sa pustili, začínajúci mierne stúpajúcim chodníkom zasekávajúcim sa pomaly do skalného masívu a množstvu turistov pred nami i za nami, sme sa nechali viesť rodičmi zo SPOSA BA, ktorí túto cestu prešli so svojimi deťmi už niekoľko krát. Na križovatke lavičiek nás odvelili do ľava,  na cestu po žltej značke. Je to niekedy ako v živote v hluku sveta prehliadnete vysvetlivky pod značkami a ocitne sa niekde, kde ste skutočne nechceli byť. Martin od začiatku kričal, vadil mu hluk vody, zmenená akustika. Po našom odbočení do neznáma a v slepej viere k vodcom, sme ostali zakrátko na chvoste skupiny a časom úplne sami. Dostali sme sa pred rebrík, ktorý končil kdesi v nekonečne. Manžel pomaly a trpezlivo Martina posúval smerom hore, ja som s obavami čakala dole  pod ním, keby sa Mato nedaj  Bože prešmykol pomedzi stúpačky. Oni to spolu dali a ja som sa vydala za nimi. Priznávam, dalo mi to zabrať a skutočne práve na tomto mieste, som si uvedomila, aké deficity mám ja sama. Po výstupe čakala pred nami malá dolinka s križovatkou . Cesta po žltej pokračovala do prudkého kopca s vytesanými schodmi, znova do tajomna  a navyše , úzka  ,  zvažujúca sa do prudkých strmých zrázov. Manžel Maťa viedol pred sebou , mňa prechádzali zatiaľ všetky negatívne pocity. Skupina už bola dávno  preč. Nasledovala  cesta do neznáma a ticha lesa, ktorý žil svojim pokojom. Martin prestal kričať , ja som zatiaľ predbehla mojich chlapov  a vytyčovala im cestu . S  nádejou nazerala dopredu, či niekto nejde. Nakoniec sa zjavila rodina, ktorá mala záhorácky dialekt , Na opatrnú otázku  , či ideme správne ? a či nestretli väčšiu skupinku ľudí v protismere?, odpovedali , že nás už čakajú na konci cesty pri kolibách. Pre nás to však ešte bola dlhá cesta, Maťove chudé boľavé nôžky, jednu si totiž  udrel o skalu a spomalili náš postup. Na konci cesty    SPOSA- aci už  čakali a tlieskali nám za výkon. Kofola v kolibe  ovlažila hrdlá a naspäť sme sa vrátili už „ľahšou  cestou po modrej“ . Na chatu sme prišli  síce unavení, ale posilnení spoločným zvládnutím situácie a hrdí na Maťa, ktorý prekonal túto ťažkú cestu spolu s nami.

    Práve na Terchovských dierach som pochopila prečo Maťko často kričí. Nezvláda tlak , ktorý vyvíja okolie na jeho vnímanie sveta. Pokiaľ sme išli v skupine kričal , lebo tí pred nami boli rýchlejší a tí za nami tiež. Tlak je to , čo neznáša. Vo chvíli, keď sme traja pokojne a spolu zdieľali našu cestu,  zmĺkol a kráčal isto ruka v ruke s otcom a mnou pred sebou.

Ešte jeden silný zážitok.

Keď sme varili guláš a dobrovoľníci nám zobrali všetky deti do chaty, kde bývali oni. Bola asi kilometer od tej našej. Dôvera, ktorú som musela dať Talianskej dobrovoľníčke Georgi a Gruzíncovi Jakubovi, ktorý sa ujali Maťa . Zvládli to na jednotku . Tu som pochopila, že aj dobrovoľníci museli prekonať bariéry a všetci spoločne sme prekonali tie naše. Zistenie, že existujú možnosti aj v iných ľuďoch, ktorí sú tu a chcú pomôcť. Bez predsudkov prišli z ďaleka do Terchovej, aby nám darovali kúsok svojho života a lásky .

Autor: Mária Helexová