O chlapcovi, ktorý presýpal kamienky

Tento príbeh nie je vymyslený . Je príbehom chlapca s aspergerovým syndrómom, príbehom z jeho sveta, ktorý sa líši od sveta neurotypických detí aj dospelých. Niektorým z týchto príbehov možno naozaj nebudete chcieť veriť, ale všetky sú skutočné. Ponúkam vám obrázky zo sveta, ktorý som mala možnosť spoznať zblízka vďaka môjmu synovi, vo chvíľach, keď ma do svojho sveta vpustil.

Mal niečo viac ako tri roky, keď do jeho malinkého sveta vstúpila Ona. Mala tiež niečo viac ako tri roky a bola krásna. Velikánske modré oči, obrúbené dlhými mihalnicami, tmavé vlásky, proste dievčatko na ktorom sa zastaví zrak aj dospelým ľuďom. Prvá kamarátka. Behali spolu vonku po lúke pred domom a bolo to krásne. Až do jednej chvíle. Vonku sa objavil jej kamarát zo škôlky. Oni dvaja už boli spolu „dohodnutí“. V škôlke mali na to dosť času, aby si to všetko naplánovali. Napríklad že raz budú mať spolu svadbu. „Ja sa s ňou ožením“ hovoril kamarát. Mama všetko nepočula, pretože sa hrali ďalej od miesta, kde sedela a dozerala na nich. Každý, kto mal doma škôlkara, si to vie určite domyslieť. Ty choď preč, s tebou sa nehráme... dovtedy boli dvaja, tretí býva navyše.

Chlapec sa nezačal biť, nezačal plakať ani kričať. Nevedel by ani odpovedať tým typicky detským, škôlkárskym spôsobom, ktorý vie byť taký tvrdý a manipulatívny. Nebol na to vytrénovaný, nepoznal ten slovník,nevedel, čo sa na to má odpovedať, a ani na to nemal príslušné bunky. Nikdy ich nemal a ani mať nebude. Je proste iný.

Chlapec si nazbieral malé kamienky. Posadil sa na okraj chodníka a začal si kamienky presýpať z jednej ruky do druhej. Kamienky padali a on ich zase zbieral a presýpal. A pritom si hovoril „ musím sa odpútať...musím sa odpútať...musím sa odpútať...“ Bolesť z neprijatia bola veľká.

Kde sa vzalo presné pochopenie toho, čo ju spôsobilo? Pochopenie toho, že odpútanie môže byť riešením?

Vierka Hincová