Autizmus a nové výrazy

K autizmu patria výrazy a pomenovania, ktoré je nutné vysvetliť tým, čo nepoznajú. Aby naše dva svety mohli spolu komunikovať a došlo k porozumeniu na oboch stranách.

Autizmus – kultúra neurotypická a kultúra ľudí s autizmom.

V minulom čísle som v jednom z článkov spomenula slovo neurotypický /typický v prejavoch nervovej sústavy/ človek. Keď som mala autorizovať článok, bola pri tomto slove pripomienka, či to nemá byť slovo neurotický? Uvedomila som si , ako málo je táto téma v spoločnosti vnímaná a ako je nevyhnutné o autizme laicky rozprávať. Podľa momentálneho rozdelenia populácie obyvateľstva sa ľudská kultúra delí na kultúru neurotypickú, tá je majoritná a kultúru ľudí s autizmom, tá je „zatiaľ“ menšinová. Nový pojem na Slovensku. Žiaľ, ani internet ma nepodporil, lebo na túto tému som vysvetlenie v slovenčine nenašla.

Nedá mi nespomenúť krásnu a výstižnú vetu, ktorú na kongrese v Tatrách v roku 2013 vyriekol pán Teo Peters .

Myšlienka „ Neurotypický človek je príliš slušný na to, aby bol úprimný a človek s autizmom je príliš úprimný na to, aby bol slušný,“ mi ukázala, akí sú ľudia s autizmom „iní“. Sú to dve úplne iné kultúry , ktoré fungujú úplne na inej úrovni. Sú to dva rozdielne svety, ktoré musia nájsť medzi sebou dialóg, musia sa naučiť vzájomne komunikovať a hlavne žiť. A jediné spojivko medzi svetom NT kultúry a kultúry ľudí s autizmom sú ich rodičia, ktorí by sa mali veľa učiť. Nie je to pri našich ratolestiach ľahké, ale pre život našich detí je to nevyhnutnosť. Nik ich nepozná tak, ako rodič, ktorý musí za svojho potomka niesť zodpovednosť a chrániť ho .

V našej spoločnosti sa stráca schopnosť komunikovať. Aj neurotypickí ľudia prestávajú pre nedostatok času komunikovať a tak , ako ľudia s autizmom veľa mailujú a  NT deti s aipodmi , mobilnými telefónmi a inými náhradami komunikácie,sa stávajú na tomto výdobytku doby úplne závislé. Ľudia s autizmom sa rodia s narušenou komunikačnou schopnosťou a výdobytky techniky sa stávajú pre nich nevyhnutnosťou na ľahšiu komunikáciu s okolitým svetom. Túžia byť medzi NT spoločnosťou , ktorá ich však vníma, ako kričiace, nevhodne sa správajúce a nevychované deti. A ich rodičia tak často zostávajú ako hromozvody, ktoré to bolestne a  zranene prežívajú.

Deti s autizmom sú „iné“, mnohé neznášajú psychický pretlak, ktorí majoritná NT kultúra vytvára. Nadbytočný hluk, ktorý je súčasťou nakupovania v obchodoch, presvetlené a preparfémované, niekedy páchnuce spoločné priestory, rýchly pohyb ľudí a prekrikovanie sa navzájom, neohraničený časový rámec, v ktorom sa vykonávajú pre NT ľudí , samozrejmé aktivity. Ľudia s autizmom potrebujú presné zadefinovanie toho, čo budú robiť, prečo to budú robiť a ako dlho to bude trvať. Nazvime to bezbariérovým priestorom v spoločnosti. Milujú systém a poriadok. O ľuďoch s autizmom sa šíria mýty o ich vlastnom svete, do ktorého sa uzatvárajú, ale pravdou je, že do toho sveta ich zatvára NT kultúra svojim nezáujmom o ich životy. Nepočúva ich, odmieta ich , nepomáha im a tým sa títo ľudia chránia tak, že okolie ignorujú.

Ak chceme, aby sa otvorili hranice týchto dvoch svetov, musíme sa vzájomne učiť počúvať a hľadať kompromisy, kde NT kultúra uberie zo svojich nárokov a kultúra ľudí s autizmom pridá kus toho, čo dostala naviac. Aby sa tak stalo, musí sa veľa vecí zmeniť, aj v nás.

Text: Mária Helexová